Ľudovít Fulla patrí k najvýznamnejším a najoriginálnejším predstaviteľom slovenského výtvarného umenia. Jeho galéria vznikla ako výsledok darovacej zmluvy medzi Ľudovítom Fullom a štátom, zastupovaným SNG. Maliar daroval štátu svoje dielo ako ucelenú zbierku exponátov, reprezentujúcich jeden zo základných pilierov moderného slovenského umenia, a štát sa zaviazal postaviť pre zbierku galériu s ateliérom a bytom.
Stavba sa začala realizovať v roku 1965 podľa návrhu Martina Kusého (projekt inžinier Hatala) a verejnosti ju sprístupnili 2. júla v 1969 spolu so zbierkou obrazov, ktoré sa stali súčasťou stálej expozície. Maliar v galérii žil takmer až do svojej smrti v roku 1980.
Fullova galéria v Ružomberku je veľmi výrazná stavba, koncipovaná ako do seba uzavretá schránka so vzácnym obsahom koncentrovaným okolo pomyselného centra, ktorým bol sám autor. Pôdorysne neveľká galéria je formálne komponovaná ako dve na seba postavené hmoty: výstavný priestor, byt a ateliér tvoria jeden objekt s oddelenými prevádzkami. Srdcom stavby je veľkopriestorová výstavná miestnosť navrhnutá ako ideálny moderný výstavný priestor, ako „biela kocka".
Samotná výstavná sieň, ktorá vypĺňa spolu s ateliérom celé poschodie, je zo vstupných a obslužných priestorov galérie vyložená ako 15 metrov dlhá konzola. Jednoducho komponované tvary pôsobia napriek relatívne malým rozmerom objektu veľkoryso. V roku 2012 bol objekt vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
Dnes sú pôvodne súkromné priestory Fullovho bytu adaptované na menšiu výstavnú sálu pre krátkodobé výstavy. V pôvodnom stave zostala zachovaná len Fullova pracovňa, spoločenská izba a čiastočne ateliér, ktoré tvoria súčasť expozície maliarovho diela.
Najnovšia expozícia diela Ľudovíta Fullu vznikla v roku 2009 a jej kurátorkou je Katarína Bajcurová.
Ľudovít Fulla (1902 - 1980)
Maliar Ľudovít Fulla (narodený 27. februára 1902 v Ružomberku, zomrel 21. apríla 1980 v Bratislave) absolvoval svoje štúdiá najskôr na súkromnej škole Gustáva Mallého v Bratislave (1921 - 1922) a neskôr v metropolitnej Prahe na Umeleckopriemyselnej škole v (1922 - 1927, Arnošt Hofbauer, František Kysela).
Avantgardné boje na poli výtvarného umenia sa na Slovensku sústredili okolo bratislavskej Školy umeleckých remesiel ideami blízkej nemeckému Bauhausu, ktorej snahou bolo prepojiť všetky druhy umenia v praxi. Ľudovít Fulla na škole pôsobil v rokoch 1929 – 1939 takmer počas celej jej existencie. Do tohto obdobia patrí aj výtvarne najradikálnejšia časť jeho tvorby, spolupráca s Mikulášom Galandom, s ktorým spoločne vydali Súkromné listy Fullu a Galandu (4 čísla vyšli v rokoch 1930 – 1932). Bol to prvý a vlastne jediný manifest moderného maliarstva na Slovensku, v ktorom sa pokúsili teoreticky formulovať svoju rýdzo modernistickú umeleckú koncepciu.
V roku 1937 udelili Ľudovítovi Fullovi na Svetovej výstave v Paríži cenu Grand Prix za obraz Pieseň a práca. Fullove medzinárodné úspechy sa neobmedzili len na maľbu. Za avantgardné scénické návrhy pre Slovenské národné divadlo získal v roku 1936 bronzovú medailu na Trienále v Miláne a v roku 1937 striebornú medailu v Paríži.
Spoločenské ani súkromné okolnosti sa však pre Fullu nevyvíjali šťastne. V roku 1938 Mikuláš Galanda predčasne zomrel a následne počas slovenského štátu došlo v roku 1939 k zrušeniu kozmopolitnej ŠUR. Po krátkom pedagogickom pôsobení požiadal Fulla o penzionovanie a presťahoval sa do Martina.
Po druhej svetovej vojne bola založená Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave a v rokoch 1949 – 1952 viedol Ľudovít Fulla Oddelenie monumentálno-dekoratívneho maliarstva. Z tejto pozície bol nútený odísť z politických dôvodov. V 50 rokoch 20. storočiach, keď slovenské umenie „celoplošne“ zasiahla metóda socialistického realizmu importovaná zo Sovietskeho zväzu, umelca obvinili z „formalizmu nacionalistického charakteru“. Považovaný za maliara „len dekoratívneho umenia“ však v tomto období ilustruje Dobšinského Slovenské rozprávky (1952) a vzniká tak klasické dielo detskej literatúry, ktoré svojím významom prekročilo hranice Slovenska.
V roku 1956 Fulla definitívne opustil Bratislavu a druhýkrát sa stiahol do ústrania, tentoraz do Žiliny, kde zriadil svoju súkromnú galériu. V čiastočne uvoľňujúcej spoločenskej atmosfére koncom 50. rokov Fullove diela zahrnuli do koncepcie výzdoby československého pavilónu na EXPO 58 v Bruseli, ktorý sa stal symbolom zlomu, modernizácie a europeizácie Československa. Fulla získal zlatú medailu za tapisériu vytkanú podľa staršieho obrazu Pieseň a práca.
60. roky postupne priniesli umeleckohistorickú a spoločenskú rehabilitáciu aj Fullovho modernistického diela. Koncom 60. rokov podľa jeho návrhov realizovali mozaiky pre československý pavilón na EXPO 67 v Montreale aj pre reprezentačné priestory Bratislavského hradu.
Od roku 1962 žil a tvoril v Ružomberku. V rokoch 1966 a 1977 daroval štátu rozsiahlu časť svojho diela. Stal sa „nájomcom“ vo vlastnom múzeu, ktoré mu na základe jeho daru v rodnom meste zriadil štát.
Fulla v novej, európskej, štýlovej kvalite skúšal nastoliť otázku, či možno byť zároveň európsky i slovenský. Od tridsiatych rokov 20. storočia zvláštnym spôsobom v tvorbe spájal postupy inšpirované aktuálnym európskym avantgardným maliarstvom, ľudovým umením, detským výtvarným prejavom, ikonopisnou maľbou a stredovekým umením. Výsledkom bol originálny výtvarný jazyk vyznačujúci sa syntézou racionálnej, konštruktívnej stavebnosti tvaru s intenzívnou, emocionálnou farebnosťou.
Od doktríny „absolútnej maľby", ktorú vnímal ako „diagram duše“, „hru a rozkoš“, „líniotvary a farboplochy“ sa aj Fulla obrátil k tradičnejšie postavenej téme slovenského maliarstva 20. storočia, k hľadaniu a vyjadreniu národného mýtu. Dokázal ho však posunúť do roviny autentickej maliarskej výpovede a tzv. slovenský mýtus vyjadriť súčasnou výtvarnou rečou.