Letný pavilón SNG bol hitom sezóny 2012 - 2013, dostal architektonickú cenu, mediálnu pozornosť, ale predovšetkým fungoval medzi návštevníkmi.
Myšlienka Letného pavilónu SNG vyplynula z pozitívnej galerijnej reakcie - kreatívneho provizória, čím sa vyrovnávame s nadchádzajúcou rekonštrukciou. Je výsledkom zvažovania potenciálu, širšej úvahy o úlohe galérie dnes a nevyhnutného osobného nasadenia. Zaujímalo nás, kde sú dnes hranice verejnej inštitúcie - je to iba v činnosti, na ktorú sme zriadení, alebo môžeme ísť ďalej? Čo zahŕňa pojem starostlivosť o návštevníka? Sme galéria, ale okrem vzdelávacieho bonusu ponúkame aj alternatívu k využitiu voľného času, tak akou kvalitou okrem výstavy k nemu môžeme prispieť? Aký potenciál má jedno vnútorné zelené námestie ukryté v meste, odtrhnuté od komunikačných tepien? Aký je alebo môže byť vzťah medzi mestom a galériou?
Pri hľadaní odpovedí sme sa inšpirovali mnohými príkladmi, ktoré máme radi a myslíme si, že fungujú - páči sa nám nádvorie MQ vo Viedni, sme fanúšikmi Tuilerijských záhrad, ale aj čitárne u Červeného raka. Azda aj preto sme začali s nápadom čitárne, tá sa však stále viac a viac menila a nabaľovala inými aktivitami, aby vo výsledku zaberala najmenšiu časť pavilónu. Východiskom bolo zachovať zelený kus zeme v strede mesta, sprístupniť ho a do mestských horúčav ponúknuť trochu prímorskej atmosféry, a to všetko bez záväzkov (bez záväzku navštíviť výstavu). Potom prišla ambícia ako z bodu nula - opusteného kusu zelene vytvoriť niečo, čo bude na jednej strane fungovať, bude to príjemné a účet bude veľmi low cost? Ako vytvoriť WoW z niečoho doteraz prehliadaného priam neviditeľného?
Toto zadanie sme už nespracovávali sami, ale s architektmi Martinom Jančokom a Alešom Šedivcom, na ktorých sme mali naozaj šťastie - oni počúvali nás a my ich. Výsledkom bolo leto v sieti, ale aj stanovačka v galérii, veľa koncertov, dlhých spontánnych diskusií, detských dielní, trhov, ale aj spánku pod stromami.
Architekti Martin Jančok a Aleš Šedivec o pavilóne povedali, že bol monumentálny a zároveň neviditeľný. Počas štyroch letných mesiacov organizoval dianie na nádvorí Slovenskej národnej galérie. Idea bola založená na priestorovej mriežke - sieti, ktorá bola schopná zachytávať v čase rôzne programové aktivity a meniť sa podľa dramaturgie počas celého leta.
Pavilón poňal mnoho funkcií, bol kaviarňou, záhradou, čitárňou, detským ihriskom, koncertnou či divadelnou scénou, výstavným priestorom. Jednoznačná architektonická forma musela byť súčasne dostatočne subtílna, aby nepôsobila rušivo v kontexte Vodných kasární a umožnila vyniknúť trávnatej ploche a stromom na nádvorí. Kostru dočasného pavilónu tvorili lešenárske tyče v rastri 4x4x4 metre natreté bielou farbou. Vytvárali rámec pre prebiehajúce aktivity a vymedzili arénu - otvorený priestor v strede pavilónu. Nenápadnou, no neodmysliteľnou súčasťou návrhu, boli schody po celej vstupnej hrane vyvýšeného plató, ktoré lepšie sprístupňovali pavilón.
Náklady na realizáciu boli minimalizované: lešenárske tyče, nájdené v sklade SNG, ktoré pred niekoľkými rokmi použil Imro Vaško na výstavu v dvorane Ministerstva kultúry. Svoje opätovné využitie našiel aj vyradený mobiliár a výstavné podstavce, sedák a chladnička z Benátskeho bienále architektúry 2008 (zerozero untd.). Použité rezivo si na jeseň zobral stolár späť a opätovne ho použil. Po rozobratí pavilónu nezostal žiadny odpad.