Petra Hanáková k medziam digitálneho zážitku
S potešením linkujeme kritický feedback na Masážny salón Eva, videoperformaciu Evy Priečkovej, ktorá vznikla na našej mlynskej rezidencii, v rámci výstavy Skupinová terapia. Kritike sa síce nebránime, ale predsa by sme ako inštitúcia, v ktorej zázemí a „pandemických okolnostiach" Eva tvorila, na niektoré súvislosti v texte opomenuté rady zareagovali.
Zdá sa nám totiž, že akosi málo zohľadňuje to, v akom čase žijeme a v
akých podmienkach dnes tvoríme i vytvorené zdieľame či recipujeme.
Priečkovej dielo, ktoré je spost-produkovaným záznamom jednej one-to-one Autonomous sensory meridian response (ASMR) terapie, je aktuálne vystavené v Schaubmarovom mlyne s jemnou evokáciou prostredia, v ktorom sa udialo. V snahe sprístupniť ho aj tým, ktorí - v prvom týždni po uvoľnení lockdownu - zatiaľ nenabrali odvahu vyraziť na výstavu do Pezinka, sme ho zároveň zavesili na web. Ako súčasť semi-off-semi-on-line „dňa múzeí" zámerne večer o pol desiatej, takpovediac na dobrú noc. „Na relax". Publikum sme tak „zduplikovali" - na to živé i to digitálne - aj s vedomím jeho aktuálnej/dočasnej rozpoltenosti. V recepcii diela tak vznikli akoby tri roviny - tri úrovne „kontaktáže". Tá prvá - najbezprostrednejšia, ktorú si mohli dovoliť vnímať len performerka/autorka a jej „klientka", druhá - galerijná, komunikovaná prostredníctvom výstavy a tretia (najchladnejšia, hoc možno najviac „estetická") dostupná on-line. Po výstave zostane dielo „zavesené" na youtube kanáli SNG . Bude teda dostupné už len v poslednom „režime".
Keď Eva Priečková na jar 2021, uprostred viac-mesačného lockdownu,
prišla na rezidenciu, dlho zvažovala, ako sa - ako performerka, ktorej
médiom je „kontaktné" telo - so situáciou a s pôvodnými plánmi
realizovať na výstave („na divákoch") terapiu špecifickej starostlivosti
a „čistenia" zmyslov vysporiadať. Hoci sme ju ako hosťujúca inštitúcia
do ničoho nenútili, prirodzene sme chceli výsledky jej práce vidieť a
zdieľať ich.
Korona-nekorona, imperatív tvorivosti (či imaginárneho
daňového poplatníka?) nás akosi zaväzoval málinko možno umelkyňu posúvať
do zverejňovania... Napokon ale ani Evu nebolo treba „lámať", chcela
experimentovať, vnímala situáciu ako výzvu a chcela sa s ňou popasovať.
Rozhodla sa teda akoby „zarámovať" svoj nápad a namiesto živej terapie,
nerealizovateľnej v podmienkach korony, „zahrať" jednu „aplikovanú" a
sprostredkovať ju „závesným" videom. Výsledok nás všetkých príjemne
prekvapil aj preto, že ukazoval hraničné (kritické?) a zároveň dobovo
príznakové polohy sprostredkovania. Že je možné byť „vo vnútri" (naladiť
sa na samotnú terapiu, a nechať sa ňou „učičíkať") i „vonku" (vnímať
video ako klip, formu choreografie či rituálu s osobitou atmosférou,
rytmom, rekvizitami...). Prijímať dielo akosi viaczmyslovo. Isteže bol
výsledkom „hybrid". Pre jedného ani jedno, ani druhé - ani ryba, ani
rak. Pre iných naopak z každého čosi.
Posledný rok „prerámoval" mnoho
kultúrnych „podujatí". Znížil, alebo povedzme výrazne prehodnotil
umeleckohistorické kritériá. Veď kto už by chcel chodiť do kina či do
opery „tabletom", dobrovoľne sledovať koncerty vážnej hudby v kvalite obyvák?
Kultúru však potrebujeme! A presne toto, túto pandemickú kondíciu
umenia, Priečkovej dielo pozoruhodným spôsobom „stelesňuje": udalosť
(performancia) sa síce udiala v privátnej zóne, napriek tomu vo výsledku
nezostala/nechcela zostať privátnou. Umelkyňa sa rozhodla (nad rámec
svojej doterajšej prirodzenosti i mediálnej skúsenosti) výsledok
zdieľať, vlastne pretransformovať.
V novej kolaborácii (s Nikolou
Čemanovou, Jakubom Steineckerom a Vahem Grigorjanom) vznikol nový typ
diela. A dielo tak zostalo/stalo sa „obojživelným", recepčne
protirečivým. Táto protirečivosť je však súčasťou diela,
„performatívneho videa", produktom jeho špecifických
historicko-pandemických okolností, akýmsi novým mediálnym
kvázi-pandemickým hybridom. Ak za pár rokov - ak vôbec bude pandémia
zažehnaná - budú teoretici umenia hľadať diela, do ktorých sa korona
otlačila, možno im vyskočí práve takéto „sterilizované" video.
