Tuláka priťahujú opustené ostrovy

Umelcova sestra barónka Miri Czóbelová spomína na brata ako na komplikovanú osobnosť, nenáročného, takmer svätca s milosrdnosťou hraničiacou so slabosťou. Opisuje ho ako budhistického filozofa, ktorý má vo svojej hĺbke ukryté čosi oceľové, bojovné.[1] On sám sa vyjadroval vo svojich denníkoch o vlastnom vnímaní seba samého v kontexte zmyslu života a uvedomovania si postavenia v spoločnosti. Napríklad dňa 3. februára 1912 si do svojich denníkov zapísal: „Vlastný osud ma už ani trochu netrápi, je jedno, čo sa so mnou stane, len aby som iným nespôsobil škodu, starosti a aby som ešte mohol pomôcť niekoľkým mojim trpiacim priateľom."[2]

Ladislav Mednyánszky: Odmäk, 1877 - 1880, SNG

O Mednyánszkeho obetavosti poznáme niekoľko legiend, kedy rozdával svoje šatstvo žobrákom a tulákom. Vedel, že život začína tam, kde človek žije pre druhých. Vtedy sa nemusí starať o svoju budúcnosť. Tento postoj bol jeho celoživotným prístupom. Maliar sa svojím životom nomáda začal čoraz viac prikláňať k učeniu východných filozofií, na čo spomína i jeho sestra. Popisuje toto zoznamovanie sa s budhizmom, teozofiou a kabalou nasledovne: „Prvotný Ladislavov záujem predstavovali teozofické špekulácie a budhistické učenia. Táto záľuba ho neopustila nikdy, dostala sa mu takpovediac do krvi. Z tohto uhla pohľadu sa začal pozerať na celú svoju existenciu, chápať ju, čoraz viac sa rozšíril jeho obzor".[3]

Teozofizmus patril v období konca 19. storočia k pomerne populárnym filozofickým smerom, Mednyánszky sa s ním zoznámil počas svojich pobytov vo Francúzsku. Kaštieľ v Strážkach, v ktorom vyrastal sa stal miestom plodných debát a po roku 1897 sa sem maliar často utiahol kvôli meditácii.[4] Mednyánszky si poznanie dopĺňal štúdium odborných prác, predovšetkým madame Blavatskej. Pomáhalo mu to v hľadaní zmyslu svojej vlastnej tvorby a predovšetkým k pochopeniu osobných pudov a smerovaní, ktoré mali vplyv na jeho život a dielo. V stálej expozícii Mednyánszkeho diela v kaštieli v Strážkach nachádzame viacero obrazov, ktoré by sme mohli dať do kontextu inšpirácií súdobými filozofickými prúdmi.

Maďarská historička umenia Katalin Gellér sa vo svojom texte o Mednyánszkom zaoberá aj symbolmi, ktoré reprezentujú teozofické prúdy. Jedným z najrozšírenejších teozofických symbolov je päťcípa hviezda, pentagram a rovnako aj symbol trojuholníka, ktorý označuje jediného Boha v troch osobách. Tieto symboly nájdeme aj v umelcových štúdiách. Ale na rozdiel od maliarov, ktorí priamo zakomponovali budhistické a teozofické symboly do svojich diel sa u Mednyánszkeho neobjavujú. Vplyv mystických teórií sa prejavuje najmä v obrazoch namaľovaných v duchu symbolizmu. Od polovice 90. rokov 19. storočia uňho zaznamenávame vplyv „mysticky ladenej, priamej výtvarnej alegorizácie"[5]. Z tohto obdobia pochádza napríklad aj obraz Smrť starca, ktorý možno interpretovať aj z budhistického hľadiska. Starec vychudnutý na kosť a kožu odhŕňa závoj z nekonečna, podľa budhistov a teozofov smrť nie je ukončením života, iba prechodom z jedného štádia do druhého. Nekonečná obloha otvárajúca sa pred zrakom starca symbolizuje prechod do iného štádia, inej dimenzie.[6]

Ladislav Mednyánszky: Smrť starca, 1890 - 1900

Mednyánszky sa rád inšpiroval motívom cesty. Väčšinu svojho života prežil na okraji spoločnosti, zriekol sa rodového majetku v prospech svojej sestry a jej rodiny. Nezaujímali ho hmotné statky a podobný nesebecký prístup mal aj k svojmu dielu. Je možné, že práve v tomto postoji maliar prepájal myšlienky kresťanstva a teozofie. Našiel vnútornú slobodu a princíp cesty nasledovania, k čomu mu napomáhali nielen zmienené poznatky, ale aj okruh jeho priateľov a rodiny. V krajinomaľbe sa u Ladislava námet cesty zužuje do jedného bodu kompozície. U nás v expozícii máme napríklad obrazy Ohyb rieky Poprad pri Strážkach, či Odmäk.

V roku 1906 zomiera umelcov dôverný priateľ Bálint Kurdi. Od tohto obdobia sa v Mednyánszkeho denníkoch viac vyskytujú myšlienky znovuzrodenia. Nemyslím ani tak akéhosi prevteľovania duší, skôr maliarove pochopenie, že svet sa vyvíja a smeruje do bodu, do akéhosi konca, konca modelu medziľudských vzťahov, spoločenského poriadku. A nastane nový poriadok. Dokladá to niekoľko zápiskov, napríklad z 2. januára 1909: „Nepotrebujem žiadne mimoriadne prostriedky. Vo všetkých veciach si treba urobiť poriadok, tak sa tieto veci môžu stať dostatočným východiskom mojich ďalších cieľov."[7] Následne 24. novembra 1912 venoval Bálintovi napríklad tieto slová: „Ale nech sa nespočetnekrát znovuzrodíme a na prach obrátime, chcem patriť tebe, navždy tebe, ktorého mi priviedol do cesty milostivý osud. Moja duša je unavená, ale zmocnie, moje srdce ešte nie je očistené od všetkých pozemských túžob, ale očistí sa, aby som ti mohol byť dobrým služobníkom, ty čistá, dobrá duša?[8]

Ladislav Mednyánszky, maliar so zblúdilou dušou videl v súdobých myšlienkach teozofie duchovné potvrdenia vlastného túlavého života, ktorý môžeme chápať ako jeho celoživotnú filozofiu. A tak jeho svetonázor dostáva najhlbší zmysel.

Literatúra:

[1] Margita Czóbel: Ladislav - Brouillon (Spomienky). In: Ročenka SNG Galéria, Bratislava 2003, s. 224.

[2] Ladislav Mednyánszky Denníky a listy 1877 - 1918. Výber z umelcových zachovaných denníkov a listov, Csilla Markója - István Bardoly - Katarína Beňová (eds), Bratislava 2019,s. 317.

[3] Ladislav Mednyánszky Denníky a listy 1877 - 1918. Výber z umelcových zachovaných denníkov a listov, Csilla Markója - István Bardoly - Katarína Beňová (eds), Bratislava 2019, s. 120.

[4] Katalin Gellér: Vymaňme sa z tohto sveta preludov. In: MARKÓJA, Csilla (ed.): Mednyánszky (1852 - 1919), Bratislava 2004, s. 211.

[5] Ibidem, s. 217.

[6] Ibidem,s. 217.

[7] Ladislav Mednyánszky Denníky a listy 1877 - 1918. Výber z umelcových zachovaných denníkov a listov, Csilla Markója - István Bardoly - Katarína Beňová (eds), Bratislava 2019, s. 232.

[8] Ibidem, s. 350.