ANNA DAUČÍKOVÁ: Umenie nie je ozdoba

„Má sa výtvarné dielo vyjadrovať k aktuálnym politickým otázkam? Keď vojská prekračujú hranice, môže ich prekračovať aj umelec? Ak je človek len zrnko piesku, potom by sa mal snažiť narúšať ozubené kolieska moci. Aj to je odkaz, ktorý môžete čítať v diele provokatívnej slovenskej umelkyne Anny Daučíkovej. Až do konca marca je v priestoroch Slovenskej národnej galérie jej výstava Work in progress: 7 situácií.“

V auguste budete mať jubileum, sedemdesiatku. V priestoroch SNG práve prebieha vaša výstava Work in Progress: 7 situácií. Nie je to retrospektíva, ale predsa len aj obzretie sa… Ako sa cíti Anna Daučíková dnes?

Práve mám chrípku, takže primerane tejto okolnosti. Ale v širšom zmysle je to o. k., aj keď výstava v SNG je pre mňa akási dvojznačná. Na jednej strane je to uznanie, ktoré bezpochyby poteší, a na druhej si človek uvedomí, že už je v tretej tretine.

Keby ste dnes mali dvadsať rokov, dali by ste sa znova na sklo? Aké umenie je dnes to živé?

Keď som mala dvadsať, žili sme v období politického dusna normalizácie a umenie všeobecne sa škatuľkovalo na niekoľko ohraničených špecializácií - úžitkové, voľné, maliarske, sochárske, grafické. V Bratislave k tomu bolo priradené ešte aj sklárske. Ale tam na oddelení sa zásluhou pedagóga Václava Ciglera nemusel robiť zideologizovaný figurálny realizmus, a preto som si ho vybrala. Dnes už o to vôbec nejde, umelecké prostriedky sa používajú úplne voľne a kombinuje sa všetko so všetkým. Keby som teda mohla, dala by som sa na štúdium umenia v takom programe, ktorý nie je mediálne zadefinovaný. Žiaľ, tento vyvetraný prístup nazývať programy podľa médií naďalej v školách pretrváva, aj keď to, čo študentky a študenti robia, tomu nezodpovedá. Poviete si, že je asi jedno, ako sa čo nazýva, ale nie je to tak, názov určuje hranice.

Ako dnes vnímate novovznikajúce umenie, reč dnešného umenia?

Vyhovuje mi, ako sa dnes v komplikovanosti a mnohovrstevnatosti diela mieša verejné s osobným, politická angažovanosť s poéziou, ostentatívne so skrytým, jednoznačnosť s neurčitosťou. Vyjadruje to éru, v ktorej žijeme, tá vyžaduje veľké sústredenie sa na analýzu sveta okolo nás a vyžaduje aj od diváka prehľad a znalosti, aby sa dalo umelecké dielo dôkladne prečítať. Ale netýka sa to len umenia, je to potrebné všade, myslím na sústredenie so zvýšenou zodpovednosťou, pretože jednoduché riešenia, ak vôbec niekedy existovali, sú dnes veľmi nebezpečné.

Od materiálneho, ale statického umenia ste postupne prešli k multimediálnemu a multimateriálovému umeniu. Prečo?

To neviem, do značnej miery to býva vec okolností, čo máte alebo nemáte k dispozícii, kto s vami o vašej práci hovorí, teda náhody. Rozdelenie na materiálové a nemateriálové je pre mňa problematické. Nedá sa tvrdiť, že by materiálovým formám v umení chýbal pohyb, prinajmenšom mne vtedy, pri zdanlivej statickosti výtvarných prostriedkov, dajme tomu v maľbe, často išlo o rozpad - obrazu, významu, jednotného obsahu, a v tom ide takisto v istom zmysle o pohyb. S pohyblivým obrazom, s videokamerou som prišla do styku až v polovici deväťdesiatych rokov a vtedy som si uvedomila, v čom je moje vnímanie špecifické, čo sú moje prednosti, a odvtedy sa venujem z väčšej časti videoprojekcii.

Sme v tekutej dobe, dielo je v neustálom vývoji. Divák zachytáva istú situáciu tu a teraz, ktorej rozumie, vníma ju, má z nej emócie, interpretuje. Ale o nejaký čas ju vy ako autorka aj diváci vidia inak. Tak to je? Neexistuje jediná interpretácia?

Rovnako ako neexistuje jediná pravda. Samozrejme, možnosti interpretácie sú nevyčerpateľné a sama interpretácia je akýmsi metabolizmom sveta umenia a kultúry. To je fascinujúce. Mení sa, tak ako sa mení kultúrny a politický kontext, doba. Umelecké dielo, ak nechce byť dogmatické, si dnes nemôže robiť nárok na jediné možné chápanie, na večné pravdy. Usilovať sa o to môže iba akademizmus, a ten vrcholil kdesi v 19. storočí. Otváranie možností interpretácie, to je práve to strhujúce, čo vyvoláva plodné diskusie. Nakoniec, ak je diskusia naozaj vážna, teda ak sa nechytračí, obyčajne vyjde najavo taká interpretácia, ktorá najviac vystihuje aktuálne dôležitý moment. Každá interpretácia je, samozrejme, validná, predstavuje totiž názor, ale vieme aj to, že interpretácie bývajú hlúpe, slabé a múdre a silné.

Veľká časť vašej tvorby je hľadaním miesta ľudského tela a vnímaním problému sexuálnej identity v dnešnej spoločnosti. Kto nám určuje naše vnímanie samého seba, čo sú a čo nie sú predsudky, v ktorých sa pohybujeme?

To, ako je jednotlivec vnímaný, ovládajú dominantné kultúrne kódy, a diskurz nielen nachádza a utvrdzuje, ale zároveň aj vylučuje. A tak to, čo vidieť a počuť, nepredstavuje realitu v úplnosti. Dokonca ani majoritné seba/určenie nie je nikdy úplne totožné s majoritnou reprezentáciou tela, každé indivíduum sa z nej v čomsi vyšmykne. Obraz tela v mojej tvorbe je pre mňa dôležitý ako predstavenie toho, čo je vylučované, vytesňované na okraj, napriek tomu, že je to všadeprítomným častým javom, prežívanie samého/samej seba v inakosti k stereotypu. Používam svoje vlastné telo, ale nejde o môj osobný osud či príbeh, nazývam to politickým telom. Je to reprezentácia nebinárneho prístupu k subjektivite, a v umení to tak býva, samozrejme, je založená aj na autorskej skúsenosti. Na tom, ako sme vnímaní, participujeme my sami, avšak spolu (v súčinnosti alebo v rozpore) s mocenským mechanizmom, preto je dôležité, aby boli nemajoritné reprezentácie tela v bežnom živote čo najviac prítomné. Variabilita sexuálnych identít prináša nášmu životu ozdravný účinok, lebo nemilitantná otvorenosť možností a spoločenský konsenzus robí spoločnosť šťastnejšou.

Na Slovensku ste dlhé roky boli viac umelkyňou okraja a nie práve tých hodnotových sietí, ktoré určovali verejný umelecký diskurz. Doma nie je nikto prorokom?

Ak máte na mysli mainstream, tak k tomu som sa nikdy ani nehlásila. To, že sa pozornosť obrátila na moju prácu až po istom medzinárodnom úspechu, je, žiaľ, dôsledkom našej takpovediac príliš malej scény. Ale ani ja som sa nejako zvlášť nesnažila presadiť, akosi na to doteraz nebol čas ani priestor.

Druhá polovica 20. storočia a najmä prechod do toho nášho hyperkonzumného sveta bol v umení poznačený marketingom umelca a tlakom aukčných domov. Ako podľa vás spolunažíva idea umeleckej reflexie tohto sveta a nášho miesta v ňom s potrebou/ túžbou časti umeleckej obce obcovať s úspechom na aukciách?

V aparáte súčasného umenia sú to pre mňa dve protichodné smerovania. Osobitne vtedy, keď ide o umenie venujúce sa inštitucionálnej kritike alebo kritike vôbec, ako je to, domnievam sa, v mojom prípade. Ale máte pravdu, v dnešnom stave civilizácie trh a trhové mechanizmy prehltnú a zomelú všetko umenie, kritické i nekritické, tak, že sa z neho nakoniec stane investícia, tovar. Ak teda kriticky ladené umenie chcete robiť naozaj, musíte chcieť menej než viac a popritom sa živiť ešte niečím iným. V tomto ma zaujíma mladšia a stredná generácia na Slovensku a v Česku, vo viacerých prípadoch tam totiž vidno, že si to uvedomujú a hľadajú spôsoby ako na to, ako nezapadnúť do mašiny komercie. Tak to vlastne bolo aj predtým, teda v minulom storočí.

Má umenie dnes nejakú podstatnú spoločenskú hodnotu? Mení naše vnímanie toho, čo je dôležité pod vplyvom umenia? Môže umenie posúvať hranice? Lebo niekedy mám pocit, že hranice chcú skôr umenie obmedzovať a vyčleňovať.

Zdá sa, akoby umelecká produkcia nebola podstatná, ale to nie je celkom pravda. Umenie nie je ozdoba, reklama, propaganda alebo návod na konanie, preto nevidíme žiadne príliš zjavné účinky, nech umenie robí čokoľvek. V dôležitých oblastiach života sa nič nemení a vyzerá to ako nejaká niekedy až marginálna hra skupiny podivných existencií. Aj my umelci a umelkyne máme často tento pocit bubliny. Ale predstavme si na chvíľu, ak sa to dá, že umenie neexistuje. Ja osobne mám v takom prípade pred očami len ďalšie bezútešné science-fiction. Ale v súčasnom umení sa neustále pracuje s hranicou, danosťou a možnosťou presahu; a potom, keď sa situácia v spoločnosti naozaj stane hraničnou, je to práve umenie, ktoré je akoby pripravené konať. Len si spomeňme, že okrem študentstva sa v 1989. ako prví pohli práve umelci a symbolicky sa skoncovanie s režimom začalo v priestore galérie. Akákoľvek hranica je neustále predmetom vyjednávania, neustále sa rozpadá a utužuje, a to je priestor, kde umenie a kultúra operuje. A hranice v tom najširšom zmysle, samozrejme, podliehajú zmene, náš život sa za posledných sto rokov zmenil na nepoznanie a bude sa meniť ďalej. Umenie a kultúra, bez toho, aby to ostentatívne stavalo do pozície režiséra, sa podieľa na tom, aby to, čo sa mení, bolo k lepšiemu.

MARTIN KASARDA AUTOR KANDIDUJE DO NR SR

Anna Daučíková (1950) sa na začiatku sedemdesiatych rokov venovala experimentálnemu divadlu a študovala na VŠVU sklo v ateliéri Václava Ciglera. V roku 1979 sa odsťahovala do Moskvy, kde sa venovala aj naďalej experimentálnemu umeniu a pohybovala sa v okruhu umelcov okolo Nadeždy Mandeľštamovej, takže bola pod dohľadom sovietskej tajnej služby KGB. V roku 1985 získala štátne občianstvo ZSSR. Umelecky sa čoraz viac venovala voľnej tvorbe a kombinovaným technikám, pridala inscenované fotografie a neskôr aj videoperformancie. V deväťdesiatych rokoch sa vrátila na Slovensko, spoluzakladala vydavateľstvo feministickej literatúry a časopis Aspekt, pôsobila aj na VŠVU, jej diela a videoperformancie sa začali objavovať na umeleckých výstavách v Londýne, New Yorku, Paríži. Veľmi dobrý pohľad na dielo Anny Daučíkovej prináša nielen aktuálna výstava v SNG, ale aj monografia Anna Daučíková Transformation, ktorú pripravila editorka Monika Mitášová.