Projekt z cyklu Kolegovia predstavuje každoročne počas letnej sezóny (júl – september) v priestoroch Galérie Ľudovíta Fullu výber z diela jedného z klasikov slovenskej moderny, ktorý bol súčasníkom Ľudovíta Fullu.
Ukazuje nielen vrcholné diela toho-ktorého umelca, ale aj možné vzájomné vzťahy, „ovplyvnenia“, inšpirácie. Šiesta výstava (po Martinovi Benkovi, Gustávovi Mallom, Milošovi A. Bazovskom, Jankovi Alexym a Zolovi Palugyayovi) je venovaná tvorbe Fullovho najbližšieho súpútnika a priateľa Mikuláša Galandu.
„Slovenská maľba má byť duchom slovenská. Namaľovať slovenský folklór ešte nie je slovenským obrazom. Slovenské ovzdušie je melancholické, spevné, trochu hranaté...,“ týmito slovami komentoval Mikuláš Galanda svoje hľadania slovenského obrazu, pričom sa inšpiroval viacerými aktuálnymi prúdmi českého a európskeho maliarstva, sociálnym umením, poetizmom, ale najmä syntetickým kubizmom. Postavil ho na racionálnom cizelovaní a výtvarnej akríbii, dôraze na „tvarové brusičstvo“ (Radislav Matuštík); všetko na jeho obrazoch bolo dôkladne premyslené, neboli v nich žiadnej improvizácie ani náhody.
Pokojné, čisté, jasne prekomponované formy boli však nabité osobitým, vrúcnym lyrizmom a citovosťou. Pocity smútku, tichej melanchólie vyžarujúce z Galandových diel vyplynuli z jeho osobnostných vlastností a povahy, svoju pečať na nich mohol do istej miery zanechať aj zdravotný hendikep, ktorým v dôsledku choroby trpel od mladosti (amputovali mu nohu).
Ako rozvážny intelektuál a moderný mestský človek citlivo vnímal sociálne problémy a obklopujúcu skutočnosť, ktorú prebásňoval vo svojich obrazoch. Bol výnimočným kresliarom, virtuózom kresby, umenie čiary – melodicky a mäkko plynúcej podobne ako v ľudovom ornamente – doviedol k dokonalosti.
V zmysle postulátov Súkromných listov bol proti napodobňovaniu prírody, tvrdil, že „obraz nie je príroda“, ale „tvorba novej emotívnej reality“. Vytrvalo hľadal vyjadrenie slovenskej mentality, chcel vyjadriť „vôňu Slovenska“, charakter národa výtvarnými prostriedkami.
Prínos Galandovej tvorby, pretrhnutej a tragicky uzavretej predčasnou smrťou v samom rozlete tvorivých síl, bol v súvislostiach vývoja výtvarnej moderny Slovenska skutočne prevratný, zanechal totiž odkaz, na ktorý nadviazali príslušníci niekoľkých ďalších umeleckých generácií. Manifestačne sa k nemu v druhej polovici 50. rokov 20. storočia prihlásili členovia Skupiny Mikuláša Galandu.