Inštalácii dominuje monumentálna projekcia mora nafilmovaného priamo v Benátkach. Rad svietiacich labutí spočíva na ostrovoch, reprezentujúcich neutíšiteľnú túžbu ľudí po trvácnosti uprostred sveta poháňaného neustálymi zmenami, ktoré prinášajú aj nevyhnutnosť strát po prekročení priepasti medzi minulosťou a prítomnosťou.
Drevo vyplavené z Dunaja sa pozlátením stalo sochárskym objektom. V dievčati sa prelínajú protiklady dieťaťa a ženy, v labuti splývajú žena a muž, a zdanlivo pokojná meditácia o transcendencii a večnosti po chvíli odhalí apokalyptickú víziu, z ktorej mrazí. Apokalypsa znamená zjavenie tajomstiev, prinášajúce radikálnu zmenu v usporiadaní sveta aj v duchovnom raste. Vo videoinštalácii s kontrastom svietiacich labutí a pozláteného dreveného objektu autorka sarkasticky upozorňuje na „všadeprítomné ready-made objekty, ktoré nás obklopujú a tvoria náš čoraz viac umelý, jednorazový, ponáškový svet". Pre Janu Želibskú je labuť poslom zmeny ako symbol vnútornej slobody krásy, lásky, hĺbky, čistoty, vernosti a symbiózy protikladov. Témou diela je politická a ekologická kataklizma planéty, no „nie ako komentár bezvýchodiskového stavu, ale ako výzva a zamyslenie o nádeji".
Protagonistka stredoeurópskej neoavantgardy Jana Želibská (*1941 Olomouc, žije v Bratislave) už vo svojej ranej tvorbe od polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia tvorila pre divákov situácie, ponúknuté nielen na estetický zážitok, ale aj na subjektívne reakcie na ponúknuté témy. V období 70. a 80. rokov, keď nemohla v socialistickom Československu vystavovať z politických dôvodov, nachádzala tvorivý priestor v krajine a land-artovej tvorbe. V súkromí svojho domu a ateliéru kontinuálne komponuje objekty a inštalácie z nájdených predmetov, ich častí a úlomkov, priemyselných materiálov, prírodnín a minerálov. Autorka využívala od konca 80. rokov protiklad a paradox aj v inštaláciách a videu. Nedávne diela Jany Želibskej sú kontempláciami o nezadržateľnosti času, o pominuteľnosti všetkých vecí. Ako je však pre ňu typické, nechýba im nadhľad, často ani ironický odstup, absurdita či vtip.
Výstavu sprevádza rovnomenný katalóg, ktorý predstavuje najnovšie dielo, ale prierezovo aj autorkinu tvorbu v objektoch, inštaláciách a environmentoch od polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia. Okrem kurátorského textu katalóg uvádza úryvok z básne Vlny českého autora Miloslava Topinku z jeho zbierky Trhlina (Praha 2012).