Výstava predstaví jednu zo surovejších polôh nášho momentálne najoceňovanejšieho umelca Júliusa Kollera (1939 - 2007). Ako bytostný konceptualista Koller celoživotne „pokúšal" hranice a definície umenia.
Jeho odpadová kultúra, rozvíjaná od polovice 60. rokov 20. storočia, v podstate zodpovedala jeho predstave umenia ako anti-umenia. Väčšina prác vznikla použitím „chudobných" materiálov, respektíve recyklovaním čohosi, čo už raz procesom umeleckého stvárnenia prešlo, alebo mu bolo oporou (odrezky, papierové palety, lístky a obaly dokladajúce konzumáciu rôzneho druhu...). Koller im tu dáva druhú šancu.
Jedným z drajvov moderného umenia je odjakživa urážka meštiackeho vkusu, povestné épater les bourgeois - šokovať meštiaka. Aj Kollerova „nízkorozpočtová" odpadová kultúra - a zvlášť v kontexte, v ktorom ju tu predstavujeme (mramorové SND), je takouto frčkou do tváre divadelného snoba. Pritom sa stačí lepšie dívať.
Pretože moderné umenie už dávno nie je o vznešených materiáloch a elegantných formách, spočíva skôr v originalite videnia a vnímania, v nečakanom prerámovaní zdanlivo banálnych materiálov či vzťahov:
Hoci som z rodiny úradníka, predsa som sa viac cítil proletárom. Bližšie mi bolo to proletárske, jednoduché až primitívne. Tí, čo robili jednoduché, a pritom perfektné veci (...) zrejme žili v lepšom prostredí, než ja. Preto mi bola prirodzene blízka „odpadová kultúra". De facto stále žijem v rámci „odpadovej kultúry". A v „odpadovej" situácii nevzniká „veľké umenie" ani „krásna maľba".
Aktuálne rozpočtovanie našej kultúry i neustály úspech umelca arte povera Kollera dávajú jeho citátu z roku 1988, paradoxne, aj dnes plne za pravdu.