Fulla a Benátky

Benátky – mesto sen, mesto mýtus, mesto legenda – vždy priťahovali najmä umelcov, ktorí tam prichádzali študovať, žiť (ale aj umierať...), tvoriť, inšpirovať sa, maľovať... Od roku 1895 sa stali miestom, kde sa koná Bienále umenia a pravidelne sa tam stretáva veľká medzinárodná societa autorov, kurátorov, obchodníkov i záujemcov o súčasné vizuálne umenie.

Ľudovít Fulla nám nezanechal žiadnu zmienku expresis verbis o  tom, že by navštívil Benátky. V jeho vlastnoručne písanom životopise, ktorý zostavil v 40. rokoch 20. storočia, však uvádza medzi študijnými cestami aj cestu do Talianska; i preto môžeme predpokladať, že v  Benátkach bol. Je totiž autorom vari najnádhernejšieho diela v našich dejinách umenia, ktoré bolo tomuto mestu venované. Keď sa pozornejšie prizrieme jeho obrazu Spomienka na Benátky (1930), uvidíme na ňom Piazettu sv. Marka medzi Dóžovým palácom a knižnicou Sansoviniana nazeranú trochu z nadhľadu, so stĺpom nesúcim leva s erbom mesta (pravý stĺp so sv. Teodorom sa stratil vo farebnom opare...) a s rozžeraveným kotúčom slnka nad lagúnou. Reálie už iba cítime v jemnej lineárnej kresbe. Pred nami už nie je mesto, ale jeho ozvena, pocitová stopa spomienok, ktorá sa mení na svetielkujúcu, žiariacu farebnú hmotu a tá sa priam plazmaticky taví, rozpúšťa, tečie. Maľba sa premieňa na energetickú feériu farebnej masy. Fulla akoby nezámerne pokračoval v  tradícii veľkých Benátčanov, pre ktorých farba bola alfou a omegou ich maliarstva, a ako majstri farebnej palety navždy zmenili dejiny maliarstva. V jeho tvorbe nájdeme viacero diel, ktorými reagoval na Benátky, je tu zvláštny „realistický“ predobraz tohto diela, kde známu vedutu vidíme celkom jasne a takmer detailne (1930, GMB). K štylizovaným benátskym motívom siahol aj pri navrhovaní scény pre Goldoniho a  Hoffmeisterovu hru Spievajúce Benátky (1933) pre Slovenské národne divadlo.

Dá sa povedať, že takmer každý výtvarník, ktorý kedy zavítal do Benátok (a platí to, až na výnimky, takmer do dneška), okúsil pokušenie zachytiť okamih tohto mesta, nahodiť si do skicára to, čo ho znenazdajky oslovilo, zakresliť si, alebo namaľovať nejakú typickú vedutu. Benátky mali svojich slávnych maliarov a vedutistov takmer počas celých dejín svojej existencie: Carpaccia, neskôr Tiepola, ktorí boli kronikármi benátskeho každodenného života i svetských radovánok, krajinárov-vedutistov, Giovaniho A. Canala zv. Canaletto, Guardiho, Belotta a ďalších, špecializovaných na vyobrazenia mesta a jeho zákutí. V 19. storočí sa preslávili najmä Američan John Singer Sargent, benátske svetlo fascinovalo aj predchodcu impresionizmu Williama Turnera. Cesty do Talianska za inšpiráciou a tvorbou, objavovanie jeho minulosti, hlavne antických a renesančných pamiatok vošli do dejín umenia pod pojmom grand tour. V dejinách nášho umenia tiež máme umelca, ktorý v Benátkach študoval, žil, inšpiroval sa tunajším životom a  tvoril. Bol ním Dominik Skutecký, stal sa úspešným maliarom vtedy obľúbeného benátskeho žánru, spodoboval scény z každodenných i zo sviatočných chvíľ obyvateľov tohto mesta.

Pozrime sa – spolu s Fullom – aspoň fragmentárne, ako vstúpilo toto mesto do jeho tvorby, ako aj do tvorby ďalších slovenských výtvarníkov ako boli Milan Thomka Mitrovský, Ernest Zmeták, Viera Kraicová, Alojz Klimo, Danuta Binderová a ďalší, aké dostalo toto mesto výtvarné podoby v ich tvorbe: od rozprávania príbehov cez vystihnutie nálady, atmosféry až po mesto ako znak. Výstava pripravená pre FULLOVE DNI 2022 v Galérii Ľudovíta Fullu v Ružomberku vychádza z materiálu pripraveného pre online platformu SNG Sedem vecí o... (Venezia forever / Cestovateľské minimum I.)