Projekt z cyklu Kolegovia predstavuje každoročne, počas letnej sezóny (júl - september) v priestoroch Galérie Ľudovíta Fullu, výber z diela jedného z klasikov slovenskej moderny, ktorý bol súčasníkom Ľudovíta Fullu; ukazuje nielen vrcholné diela toho-ktorého umelca, ale aj možné vzájomné vzťahy, „ovplyvnenia", inšpirácie.
Štvrtá výstava (po Martinovi Benkovi, Gustávovi Mallom a Milošovi A. Bazovskom) je venovaná tvorbe Janka Alexyho a sústreďuje sa na charakteristické ukážky premien jeho raného a vrcholného maliarstva (hlavne pastelu) v 20. a 30. rokoch 20. storočia. Všetky výstavy sú koncipované zo zbierok Slovenskej národnej galérie.
Janko Alexy (*1894, Liptovský Mikuláš - †1970, Bratislava) už dávnejšie vstúpil do kultúrneho povedomia ako jedna zo zakladateľských osobností maliarskej moderny Slovenska, ako iní jeho súputníci, aj on nadviazal na Benkovu romantickú národnú utópiu.
V čase najplodnejšej kapitoly svojej tvorby sa pokúsil formulovať obraz národa podľa rýdzo výtvarných pravidiel. Podstatu jeho povahy videl v okrúhlosti, nežnosti, citovosti, malebnosti tvarov človeka a krajiny, to všetko sprostredkoval cez nebývalo dynamickú obrazovú zostavu. Ako sám hovoril: „Slovenský výtvarník svoj umelecký výraz musí budovať na rytme farieb a tvarov slovenských vrchov, typov a celého života. Neznamená to zaťažiť sa národopisnými prvkami, ale z najzákladnejších foriem ľudového života vyťažiť hodnoty rýdzo maliarske."
V rokoch 1930 - 1932 intenzívne spolupracoval s Milošom A. Bazovským a Zolom Palugyayom. Spoločne sa vydávali na potulky rázovitými oblasťami Slovenska za zberom výtvarného materiálu, na Oravu, Liptov i Horehronie, organizovali putovné výstavy, propagovali moderné umenie. Ich vtedajšia tvorba poukazuje na vzájomné úzke dotyky, inšpirácie a azda aj ovplyvňovanie. Avšak podobný spôsob maľovania mal odlišné duchovné pohnútky a zámery: Alexymu bol cudzí Bazovského raný kriticizmus, sníval sen o národe uchovávajúcom „večné", starobylé a patriarchálne hodnoty, určujúce stále a nemenné rozmery jeho pozemského bytia.
Tvorivý vrchol dosiahol v 30. rokoch v čase radikálneho modernistického experimentu, keď v jeho pasteloch začal dominovať asymetrický a uvoľnený kompozičný princíp, dramatickosť, farebná a tvarová redukcia, splývavý rukopis. Často využíval diagonálne komponovanie motívov, asymetrické protirečenie dvoch obrazových plánov: v prvom sa umiestňovala figúra alebo jej fragment, v druhom na pozadí zaobleného horizontu sa zas uplatňovali znaky prostredia, do ktorého bol výjav „umelo" vsadený (trojuholníkové, zjednodušené tvary chalúp, stromov).
Janko Alexy študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe (1919 - 1925; prof. J. Loukota, V. Bukovac, M. Pirner, M. Švabinský), roku 1922 založil s Gejzom Vámošom študentský literárny časopis Svojeť. Pôsobil v Turanoch a Martine, od roku 1932 organizoval v Piešťanoch maliarsku kolóniu, po roku 1937 žil a tvoril v Bratislave. Bol kultúrne a spoločensky činný, okrem maliarstva sa venoval aj literárnej tvorbe, kriticky glosoval výtvarné dianie a esejisticky spracovával osudy slovenských umelcov, po druhej svetovej vojne sa výrazne zaslúžil o záchranu a obnovu Bratislavského hradu.