Kaštieľ Strážky, Spišská Belá-Strážky
Kurátorka: Alexandra Homoľová
V 20. a 30. rokoch minulého storočia sa po prvýkrát stretli cesty slovenskej a európskej moderny bez príťaže predchádzajúcich lokálnych komplexov a budúcich, ešte vtedy netušených, obmedzení. Práve v tomto období sa v našom výtvarnom umení postupne zreteľne vykryštalizovali základné, časovo takmer paralelné koncepcie, ktoré spolu s niekoľkými originálnymi solitérnymi autorskými programami určili podobu „slovenskej verzie“ moderny. „Okná do sveta“ sa azda otvárali trocha váhavo a nesmelo, na pozadí poznania zvláštností spoločensko-historického vývoja Slovenska sa však činy a postoje umelcov, zviazaných so štartom avantgardy u nás, javia ako výnimočné zázraky utvárajúce to, k čomu sa dnes hlásime ako k zlatému fondu slovenského moderného výtvarného umenia. V osobitej syntéze často nesúrodých podnetov a inšpirácií sa stretli kozmopolitný duch umelcov tvoriacich vo východoslovenských Košiciach s umeleckou iniciatívou obracajúcou sa k „mýtu slovenskej zeme a ľudu", predstavovanou najmä dielom Martina Benku, so Súkromnými listami Ľudovíta Fullu a Mikuláša Galandu (1930 – 1932) a pôsobením avantgardných pedagógov Školy umeleckých remesiel v Bratislave (1928 – 1939)…
Reprezentantom mestskej atmosféry – a to už od začiatku 20. storočia – boli v našom kultúrnom prostredí Košice, v ktorých našli v nepokojnej dobe po prvej svetovej vojne na kratší či dlhší čas útočisko mnohé umelecké osobnosti z Maďarska, Nemecka a z Čiech. Východoslovenská „križovatka kultúr“ – s neprehliadnuteľnými atribútmi mestského koloritu (vrátane periférie či fabrických predmestí), ako aj s multinárodnými tradíciami – bola miestom zrodu pozoruhodných autorských výtvarných konceptov. Hlásili sa k sociálne determinovanému modelu človeka, k otvorenej kritickej angažovanosti a neskrývane hľadali paralely v sociálno-expresívnych smeroch stredoeurópskeho umeleckého prostredia. Človek v polarite svojej existencie, ako pokoriteľ doby i na pokraji svojej ľudskej dôstojnosti, sa objavoval v tvorbe, ktorá bola chápaná ako prejav sociálnej angažovanosti, ako zdvihnutý prst voči spoločenskému zlu. Táto základná duchovná matéria napĺňala dielo Eugena Króna, Konštantína Bauera, Edmunda Gwerka, Antona Jasuscha, Júliusa Jakobyho či Kolomana Sokola.
Zakladateľské modernistické hnutie, postavené na monumentalizácii „slovenskej zeme a ľudu“, bolo reprezentované predovšetkým tvorbou Martina Benku. Na ňu nadväzovali a kriticky sa s ňou vyrovnávali najmä Miloš Alexander Bazovský, Janko Alexyho a Zolo Palugyay. Programová línia hľadania a odhaľovania „duše národa“ vyvrcholila a zároveň bola zásadne revidovaná kľúčovými modernistickými konceptmi Mikuláša Galandu a Ľudovíta Fullu.
Výstavná kolekcia nemá ašpirácie byť komplexnou výpoveďou o povahe slovenskej výtvarnej moderny. Jej podoba je výsledkom zohľadnenia viacerých odborných aj prevádzkových faktorov. So zreteľom na klimatické podmienky priestorov a dobu trvania výstavy bol výber exponátov orientovaný predovšetkým na maliarske diela, ktoré dopĺňa fyzická i virtuálna prezentácia náčrtníkov, skicárov a ďalších artefaktov z fondov SNG viažucich sa na umelecký odkaz vystavovaných autorov. Samotné priestorové limity, ako aj skutočnosť, že košickú modernu a jej kontext predstavila SNG na samostatnej výstave na prelome rokov 2014/2015, viedli zase k rozhodnutiu rezignovať na túto líniu. S vedomím, že charakter nášho moderného umenia významne určovali najmä mytologické „predobrazy“ a „praformy“ a programové hľadanie vizuálnych atribútov „slovenskosti“, stala sa východiskom príbehu našej výstavy prezentácia úsilia o prekonanie rozporu medzi „moderným“ a „národným“, ktorý bol ústredným motívom maliarskej tvorby Martina Benku. Benkov koncept totiž inicioval odozvu u mnohých predstaviteľov medzivojnového maliarstva, a to či už v podobe nasledovania jeho príkladu na jednej strane alebo aj kreovania polemických programov národnej žánrovej maľby na strane druhej. Pedagógovia bratislavskej Školy umeleckých remesiel Ľ. Fulla a M. Galanda vydali manifest Súkromné listy, v ktorom za pomoci jasne formulovaných myšlienok v experimentujúcej grafickej úprave informovali slovenskú verejnosť o „novom maliarstve“, ktoré im je „alfou a omegou“. Ani Fulla s Galandom sa ale napokon nevyhli hľadaniu „zmyslu slovenskej maľby“, večnej to témy slovenského maliarstva medzivojnového obdobia. Práve ich diela však patria k tým najautentickejším vkladom do pomerne homogénnej kultúry avantgárd tridsiatych rokov. Výstavná kolekcia je doplnená o práce Ester Šimerovej-Martičekovej, prvej dámy našej moderny, ktorej – v slovenskom prostredí tak trocha osamotená – tvorba čerpala z duchovných zdrojov medzinárodnej avatgardy a Cypriána Majerníka, ktorý síce žil a tvoril v Prahe, prínos a vplyv jeho tvorby pre kontext vývinu slovenského výtvarného umenia je však nesporný.