Pri pohľade na sochu súčasného umelca Martina Piačeka (1972)
26. október 1921, zničenie pamätníka Márie Terézie v Bratislave
(2007 - 2019) vystavenú v okne Esterházyho paláca je podstatné si uvedomiť, že sa práve nachádzame iba pár metrov od miesta, kde bol v máji roku 1897 slávnostne odhalený pamätník Márie Terézie, ktorý sa tu vynímal až do jeho vandalského zničenia legionármi počas prvej republiky.
Jeho žulový podstavec v tomto priestore zostal stáť bez mramorového monumentálneho súsošia, ako nemá výčitka a symbol ľudského vandalizmu približne ďalšie štyri roky. A aby priestorová a časová konštelácia bola ešte kompletnejšia, dodajme, že autor pamätníka Ján Fadrusz (1858 - 1903), rodák z Pressburgu, žijúci a tvoriaci v Budapešti, sa zničenia svojho významného diela nedožil. Zomrel predčasne ako 45-ročný, avšak jeho portrétna busta, ktorú mu venovali obyvatelia Pressburgu ako slávnemu rodákovi, v tom čase umiestnená v blízkom parku, sa musela mlčky prizerať surovému ničeniu a brutálnej dráme konca poctivo a umelecky hodnotne zrealizovaného diela. Dnes by určite patrilo k významným kultúrnym pamiatkam a k povinným zastávkam turistických sprievodcov po Bratislave.
Na dnešnom Námestí Ľudovíta Štúra, kde pôvodne existoval korunovačný pahorok, sa v minulosti stretávali a živo cirkulovali viaceré sochy. Na jednej strane pomník sochára Jána Fadrusza, [1] jeho vlastný monumentálny pamätník (uvádzaný aj ako pomník), a v súčasnosti pomník Ľudovíta Štúra (od Tibora Bartfaya) a pred ním pomník M. R. Štefánika (od Bohumila Kafku). Nachádzame sa na jednom z bratislavských námestí, na ktorom sa to v histórii „hemžilo" premenami pamätníkov. Sochy sa menili podľa politického a spoločenského záujmu, obdobne ako vo verejných priestoroch v každom väčšom meste. Ak sme si mysleli, že pamätníky a pomníky sú stabilné, historicky overené, neohybné, tak sme sa značne mýlili. Odvtedy, ako v dejinách tento sochársky žáner vznikol, je poznamenaný reakciami a náladami spoločnosti a nemá žiadne pevné základy. Pre jednu dobu je zobrazenie na soche korektné a v inej môže vyvolať extrémne vášne. Spomeňme nedávne a ešte stále prebiehajúce odstraňovanie sôch v európskych a amerických mestách (hnutie Black Live Matter a iné). Aj preto súčasná spoločnosť a umelci precízne zvažujú, akým spôsobom pristupovať k stavaniu nových pamätníkov a pomníkov. Tento klasický žáner sochárstva sa takmer vytratil, hlavne jeho márnomyseľné monumentálne rozmery. Žiadne veľké sochárske gestá a monumentálne diela už i z tohto dôvodu nevznikajú v takej kvantite, ale žiaľ, ani v kvalite. Vo vývoji umenia ho nahradili iné formy historických pripomienok udalostí a osobností (dočasné alebo trvalé site-specific inštalácie, architektonické priestorové riešenia), s ktorými sa u nás stretávame naozaj len výnimočne (napríklad pamätník Chatama Sofera v Bratislave od architekta Martina Kvasnicu, dnes už neexistujúci Pamätník ľudovej architektúry v Košiciach od Tomáša Džadoňa).
Sochár Martin Piaček viacerými prácami reflektuje aktuálne témy súčasného umenia. Výrazné miesto medzi nimi predstavujú reakcie, interpretácie, kritické komentáre pamäte a hlavne jej krátkosti, deravosti či priepustnosti, v súvislosti s vedomým alebo nevedomým zabúdaním, vytesňovaním nepríjemných historických faktov alebo tráum. Piaček od roku 2007 začal tvoriť známy, doposiaľ ešte otvorený cyklus - Najväčšie trapasy slovenskej histórie (2007 - 2019), v ktorom vytvoril sériu zámerne antimonumentálnych, subjektívne zvolených, neslávnych historických dejov, ktoré sa už nedajú vymazať a ani nijako zvrátiť. K ich zobrazeniu sa rozhodol pristúpiť prostredníctvom tradičného žánru, odkazujúceho na pamätník a pomník alebo na klasickú figurálnu sochu v komornej mierke. Vytvoril sériu modelov reálnych situácií v čistej bielej farbe, technikou kriedovanej drevorezby, v ktorých je zreteľne prítomný odkaz sochárskej sadry ako pomocného materiálu. Autorská voľba menších modelov sôch pravdepodobne vznikla i preto, že podobné „trapasy" nebývajú zobrazované, už vôbec nie cez monumentálne pamätníky so slávnostným odhalením, radi by sme na ne radšej zabudli. Zostávajú tak iba pracovnými verziami neexistujúcich a neuskutočniteľných pamätníkov. Sú zhmotnenými výčitkami, upozorneniami na prešľapy a pády, ktoré sa popri slávnych momentoch histórie reťazia rovnako, ale menej často sme ochotní si ich pripomínať a venovať im pozornosť. Piaček reakciou na zničenie pomníka Márie Terézie reflektuje zároveň aj dejiny sochárskeho umenia, upozorňuje na krátky život pamätníkov a háklivosť zobrazovania historických udalostí a osobností v čase a vo verejnom priestore. Autor vyjadruje ľútosť nad vandalstvom voči umeleckým pamiatkam a jeho sochy z tohto cyklu sú mementom historických trapasov, ktoré by sa mohli zopakovať v ktorejkoľvek dobe.
Fadruszov pamätník Márie Terézie patril k trom jeho špičkovým monumentálnym dielam, dve z nich sú zachované v Maďarsku, ale ani tam neprežili bez povšimnutia a bez reakcií. Martin Piaček bratislavský pamätník zobrazil vo fáze ničenia. Socha predstavuje už iba torzo pôvodného súsošia, koňa, respektíve koníka s malým náznakom spodnej časti sediacej figúry. Ján Fadrusz na pamätníku pracoval niekoľko rokov, vytvoril ho zo skvostného kusu kararského mramoru, dnes jeho autentické estetické vyznenie zachytávajú už len historické fotografie; realizoval ho v historizujúcom štýle s prevládajúcimi znakmi barokového umenia. Celkovo bol majestátny pamätník vysoký, s podstavcom až jedenásť metrov, zobrazoval udalosť, ktorá sa viazala ku korunovácii Márie Terézie v roku 1741. Ústrednou figúrou kompozície v nadživotnej veľkosti bola postava kráľovnej v korunovačnom odeve, sediaca na koni s dôstojne sklonenou hlavou, pod ktorého nohami ležalo polámané delo a rozdupaný šancový kôš, po stranách stáli kurucký vojak a veľmož. [2] V týchto dňoch si pripomíname sté „výročie" zničenia Fadruszovho pamätníka. Ako symbol utláčateľského režimu sa v roku 1921 stal terčom útoku legionárov, ktorí prejavili svoju nenávisť na umeleckom diele barbarským spôsobom, pred zrakmi vydesených Prešporákov. Podľa správ v dobovej tlači sa mnohí obyvatelia mesta v týchto dramatických momentoch, pri sledovaní demolácie pamätníka legionármi stráženými policajtmi, ktorí ho ničili pomocou kladív a iných nástrojov, neubránili slzám a výkrikom. Fadruszovo dielo, vznikajúce niekoľko rokov, rozštvrtili na menšie a väčšie fragmenty, z niektorých vznikli ďalšie sochárske realizácie, iné sa postrácali, ale ako ukazujú dejiny, istá dávka nostalgie za týmto majstrovským pamätníkom dokázala pretrvať až do súčasnosti.
Sochár Martin Piaček veľkoryso daroval doteraz vytvorené diela cyklu Najväčšie trapasy slovenskej histórie do zbierky Slovenskej národnej galérie, publikované ich nájdete na www.webumenia.sk .
Vladimíra Büngerová
Výstavný cyklus Vo výklade vo verejnom priestore - v okne Berlinky Esterházyho paláca, predstavuje diela vizuálneho umenia reagujúce na aktuálne otázky súčasného spoločenského života. V tomto výstavnom formáte sme oživili spoločnú realizáciu Petra Bartoša a Júliusa Kollera Výklad (Anti-galéria) , ktorí v roku 1968 vystavili svoje diela vo výklade rýchloopravovne pančúch na Klobučníckej ulici v Bratislave.
[1] Portrétna busta sochára Jána Fadrusza od autora Jána Pflieglera z roku 1911 - 1912 sa nachádza v zbierke Galérie mesta Bratislavy.
2 Grajciarová, Želmíra: Sochár Ján Fadrusz a Bratislava. Galéria mesta Bratislavy, 1997, s. 35.