V rámci výstavného cyklu Vo výklade nadväzujeme na tému bratislavského podhradia prezentáciou architektonického modelu, zobrazujúceho stavebné vízie pre danú lokalitu od popredného slovenského architekta neskorej moderny Ivana Matušíka. Do zbierok Slovenskej národnej galérie ho ako súčasť väčšieho súboru 15 modelov daroval samotný architekt.
Už od súťaže na univerzitné mesto v 40. rokoch 20. storočia riešili architekti viac-menej intenzívne novú podobu dunajského nábrežia pod bratislavským hradným kopcom. Na novú tvár podhradia prebehlo medzičasom viacero interných (medzi kolektívmi bývalých projektových ústavov), ale aj veľkých medzinárodných súťaží.
Architekt Ivan Matušík pracoval na architektonickej podobe lokality dvakrát. Prvýkrát v roku 1972, keď sa spolu s kolegami zo Štátneho projektového ústavu obchodu (Ján Bahna, Pavel Čížek, Fedor Minárik) zúčastnil užšej vyzvanej architektonickej súťaže na budovu parlamentu. Druhýkrát o tridsať rokov neskôr, keď v roku 2002 vypísal, vtedy už súkromný majiteľ pozemkov, urbanisticko-architektonickú súťaž na riešenie zóny Bratislava-Podhradie, v ktorej získal návrh Ivana Matušíka a Sebastiána Nagya pod názvom Cukermandel najvyššie ocenenie. [1]
Riešené územie zaberalo plochu bezprostredne pod úpätím hradného kopca až po nábrežnú dopravnú tepnu, medzi predmostím Nového mosta na východnej strane až po trojicu výškových obytných budov zo 60. rokov minulého storočia na západnom konci. Napriek zanedbanému stavu, ktorý územie sužoval už od výstavby mosta cez Dunaj a paralelne prebiehajúceho odstraňovania historickej zástavby, dokázali investor aj architekti vytušiť potenciál miesta ako reprezentatívnej, modernej multifunkčnej štvrte v blízkosti dunajskej promenády.
V koncepcii víťazného súťažného návrhu však možno zároveň postrehnúť snahu o skĺbenie modernej architektúry s géniom loci územia, rovnako ako snahu neúmerne nezasahovať do vizuálneho pôsobenia hradného monumentu. To koniec-koncov vyzdvihla aj súťažná porota ocenením „kontinuálneho horizontálneho charakteru [navrhovanej štruktúry], ktorý tvorí vhodnú podnož hradnému masívu“. [2]
Novú zástavbu autori rozdelili na tri sektory, medzi ktoré citlivo začlenili zachované pozostatky historickej stavebnej vrstvy Cukermandlu a Vodnej veže s novou funkciou – hudobného pavilónu. Vo funkcii navrhovanej zóny nemalo chýbať nič, čo si vyžaduje moderný spôsob života – bývanie, obchod, služby, kultúra, administratíva i rekreácia, prepojené navzájom dopravným systémom, poskytujúcim bezkolízne fungovanie pre pešiu, cyklistickú aj pre automobilovú dopravu.
V urbanizme, architektúre, konštrukcii i dispozícii si architekti za základný skladobný prvok zvolili päticu štvorcov o rozmeroch 10,8 × 10,8 m, zoskupených do krížovej štruktúry. Pomocou nej vytvorili hmotu, ktorá pre peších, prechádzajúcich jej vnútornou pozdĺžnou osou, ponúka dynamický výraz, pri pohľade z väčšej diaľky však ako celok pôsobí – porotou oceneným – kľudným horizontálnym dojmom. Tvarová i farebná rozmanitosť mala podľa autorov pripomínať pestrosť zástavby v minulosti, no génius loci v ich chápaní nezostal iba pri tejto stavebno-historickej vrstve. Skalnatý charakter hradného kopca, mohutná rieka, zeleň v bezprostrednom okolí, slnko a vzduch/vietor pretavili do riešenia, rešpektujúceho všetky tieto živly. Okrem iného našli svoje reminiscencie v zelených obytných terasách, v dunajskom štrku, ktorý pokrýval ploché strechy budov, alebo v sklenenom zastrešení najatraktívnejších priestorov.
[1] Spolupracovníci: Michal Kurina, Zuzana Hlinková, Miriam Šebianová, Ján Bustín.
[2] Posudok k súťažnému návrhu č. 2 – heslo „Cukermandel“. In: Urbanisticko-architektonická súťaž Bratislava-Podhradie 2002. Na vlastné náklady vydal Ivan Matušík, s. 8.
Ivan Matušík (1930 – 2022)
V roku 1953 ukončil štúdium na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT v Bratislave a získal titul Ing. arch. V období rokov 1954 – 1956 krátko pracoval v ateliéri profesora Jána Svetlíka a vo Vojenskom projektovom ústave v Bratislave. V rokoch 1958 – 1961 pôsobil ako vedúci projektant v bratislavskom Stavoprojekte, neskôr ako hlavný projektant v Štátnom projektovom ústave obchodu Brno, ateliér Bratislava (1961 – 1967). Najdlhšie obdobie svojho profesijného života strávil vo funkcii riaditeľa bratislavského ateliéru ŠPÚO, ktorý viedol tridsať rokov (1968 – 1989). Aktívny zostal aj po odchode na dôchodok, projekty či realizácie z tohto obdobia získali viacero ocenení v architektonických súťažiach a prehliadkach architektonických stavieb.
Výstavný cyklus Vo výklade vo verejnom priestore – v okne Berlinky Esterházyho paláca, predstavuje diela vizuálneho umenia reagujúce na aktuálne otázky súčasného spoločenského života. V tomto výstavnom formáte sme oživili spoločnú realizáciu Petra Bartoša a Júliusa Kollera Výklad (Anti-galéria), ktorí v roku 1968 vystavili svoje diela vo výklade rýchloopravovne pančúch na Klobučníckej ulici v Bratislave.