O živote výnimočného umelca a „osamelého pútnika“ Ladislava Mednyánszkeho (1852 – 1919) máme (nielen) vďaka jeho rozsiahlym zachovaným denníkom pomerne dobrú predstavu. Otázka jeho súkromia nebola zatiaľ dôsledne spracovaná, ale vieme, že ho priťahovali muži. Dokonca je niekedy známa aj identita viacerých jeho partnerov a okolnosti ich vzťahov.
Hoci žil Mednyánszky v dobe, keď ešte neexistoval termín gej (výraz homosexuál zaviedol až v druhej polovici 19. storočia uhorský publicista Károly Kertbeny, následne sa toto označenie rozšírilo do západnej Európy) ani žiadne organizované hnutie za práva gejov a lesieb, a homosexuálny akt bol trestný, možno povedať, že maliar žil aktívnym partnerským životom. Z veľkej časti však bol odkázaný na krátkodobé styky a časté cestovanie v permanentnej snahe zatajiť svoju orientáciu. Jeho citový život bol poznačený tragédiami (z nich najväčšou bolo predčasné úmrtie jeho životnej lásky Bálinta Kurdiho) a napätím medzi prirodzenými potrebami a ideálom duchovného, odtelesneného života, ktorý umelec vyznával.
Sexuálna orientácia umelca či umelkyne by určite nemala byť jediným interpretačným rámcom ich diel; zároveň je však namieste, aby sme ju brali do úvahy. V Mednyánszkeho prípade historičky umenia Csilla Markója i Katarína Beňová už dávnejšie poodhalili jeho tvorbu aj z tohto uhla. Niektoré motívy Mednyánszkeho malieb tak môžeme dnes vnímať pohľadom obohateným o ďalšie roviny – napríklad motív spútaného otroka je alúziou na ikonografiu sv. Sebastiána, ktorá bola už v tom čase jednoznačne privlastnená homosexuálnou komunitou. Vo všeobecnosti možno povedať, že umelci s homosexuálnou orientáciou používali zdanlivo neutrálne motívy, ako napr. mužský akt typu „eféb“, aby takto kódovane vypovedali o svojej identite a túžbe, a zároveň komunikovali so spriazneným publikom.
V zbierkach slovenských galérií nájdeme množstvo Mednyánszkeho portrétov nápadne krásnych, mocných mladých mužov. (Za povšimnutie stojí, že vytvoril len veľmi málo portrétov žien). Spravidla šlo o ľudí z chudobných vrstiev – sedliakov, kočišov, rybárov či tulákov, ktorých poznal z okolia Strážok, alebo ich stretol na niektorej z početných ciest. Ako píše Csilla Markója, dynamický prechod medzi kastami a triedami (zo zámku až medzi tulákov) má opäť vzťah s Mednyánszkeho homosexualitou, pretože medzi mužmi z chudobných vrstiev často nachádzal svojich milencov. „… skúsenosť periférie sa preňho stala skúsenosťou identity…“ Markója tak koriguje dovtedy preferovaný názor, že maliarov záujem o tulákov bol výlučne výrazom empatie a kritiky sociálnych pomerov. Z denníkov aj iných dobových svedectiev vieme, že Mednyánszky mal krehké zdravie (často spomínal rôzne ťažkosti) a ako aristokrat vychovávaný „vo vatičke“ obdivoval nespútanú vitalitu ľudí z nižších vrstiev. Považoval ich za silných (v protiklade k vlastnej slabosti) a „animálnych“ (v protiklade k vlastnej melanchólii). Silu a animálnosť vnímal umelec ako vrcholne pozitívne vlastnosti, synonymá prirodzeného, jednoduchého, šťastného prežívania, ktoré jemu nebolo dopriate.
Výstava je sprievodným podujatím festivalu Dúhový PRIDE Bratislava.
Text vznikol v spolupráci s kurátorkou SNG Katarínou Beňovou.
Výstavný cyklus Vo výklade vo verejnom priestore – v okne Berlinky Esterházyho paláca, predstavuje diela vizuálneho umenia reagujúce na aktuálne otázky súčasného spoločenského života. V tomto výstavnom formáte sme oživili spoločnú realizáciu Petra Bartoša a Júliusa Kollera Výklad (Anti-galéria), ktorí v roku 1968 vystavili svoje diela vo výklade rýchloopravovne pančúch na Klobučníckej ulici v Bratislave.