Jadro Zbierky starého európskeho umenia tvoria diela prevedené z oddelenia obrazárne Slovenského vlastivedného múzea v rokoch 1950 - 1953. Väčšiu časť tohto súboru predstavujú prvotriedne diela talianskych majstrov a v menšej miere aj obrazy nizozemských a holandských majstrov. Pochádzajú zo zbierok Pálffyovcov, ktoré boli v minulosti sústredené v kaštieľoch v Kráľovej pri Senci a v Pezinku, ďalej jednotlivo diela z majetku Erdődyovcov v Hlohovci, Stummerovcov v Továrnikoch, Brunschwickovcov v Dolnej Krupej či Raoula Kuffnera v Sládkovičove.
V roku 1953 boli v budove SNG uskladnené zoštátnené diela zo zberného miesta Kaštieľa v Čakanoch, v roku 1961 ich previedli do zbierok inštitúcie. Súbor obsahuje predovšetkým obrazy nemeckých a rakúskych majstrov. Medzi týmito dielami možno rozpoznať fragmenty významných zbierok, napríklad zbierky Adolfa Kohnera.
V 60. rokoch 20. storočia zbierku výrazne doplnili diela rozmanitej príslušnosti, získané zberom zoštátnených majetkov od jednotlivých národných výborov a rôznych verejných inštitúcií. Menšia časť diel zo zbierky sa do strednej Európy dostala kúpou v aukčných domoch a lotériách v Berlíne, vo Viedni, v Budapešti a v Prešporku v druhej polovici 19. storočia. Iné si zadovážili umelci Július Szentistvány vo Viedni či Ján Fadrusz v Taliansku. Celkom výnimočne sú známi aj ich skorší vlastníci, knieža Buckingham v Stowe, markíz de Véri v Paríži, Thomas François Granvell v Besançone či Cornelis van der Geest v Antverpách. Podľa našich súčasných vedomostí ani jedno dielo nepochádza zo známej zbierky Habsburgovcov vystavovanej na Prešporskom hrade, z ktorej časť sa dostala na voľný trh v Budapešti.
Pri zakladaní SNG sa nepočítalo so vznikom samostatnej zbierky európskeho umenia. Karel Šourek pôvodne navrhoval „študijné oddelenie cudzích historických škôl". Dlhoročnému riaditeľovi Karolovi Vaculíkovi sa však systematickým nákupom podarilo vytvoriť v Československu zbierku, ktorá v súčasnosti obsahuje vyše 550 diel. O nových akvizíciách hneď od začiatku rozhodoval kurátorský prístup, podmieňovaný pochopiteľne istou náhodnosťou ponuky a historickými okolnosťami. Výsledný stav však prezrádza snahu o geografickú, formálnu a významovú rozmanitosť.
Najrozsiahlejšiu časť zbierky európskeho maliarstva predstavujú diela talianskej, nizozemskej a holandskej školy z obdobia 15. - 18. storočia. Z historického pohľadu menej vyrovnané kolekcie tvoria školy flámskeho, francúzskeho, anglického a španielskeho maliarstva zo 16. - 18. storočia. Prevahu v zastúpení všetkých škôl majú diela zo slohového obdobia baroka. Z toho vplýva využitie, ako aj geografické a chronologické členenie zbierky, ktorá ponúka obraz o premene formálnej podoby, rôznych prúdov či významu európskeho maliarstva predovšetkým v rozmedzí 16. - 18. storočia.
Najhodnotnejšiu časť zbierky predstavujú diela z rozhrania 16. a 17. storočia. K vzácnym prejavom delikátneho a senzuálneho umenia manierizmu patrí obraz Hansa von Aachen Nesenie Kríža, získaný kúpou z antikvariátu v Prahe v roku 1958. Aachen pôsobil ako renomovaný umelec už pred svojou službou na dvore rímsko-nemeckého cisára Rudolfa II. v Mníchove. Kúpou obrazu sa zbierky obohatili o jedinečné dielo z ranej tvorby umelca. Hoci maľba nebola prenesená do grafiky, takmer desiatka dobových replík viacerých majstrov je dokladom veľmi intenzívnej reakcie, ktorú vyvolalo Nesenie Kríža vybudované na kontrastoch pohybov a subtílnych foriem.
Syn zlatníckeho majstra Gillis Coignet (Congnet), vyškolený v dielni, ktorá okrem iného produkovala rôzne meračské zariadenia a astronomické prístroje, získal nepochybne primerané vzdelanie. Intelektuálny rozmer jeho tvorby dobre postihuje dielo signované netradične Congnet invenit et fecit, čiže vymyslel a stvárnil. Na obraze Mária Magdaléna sa pritom vyrovnával so vzorom, ktorý mu poskytla maľba Tiziana Venušina toaleta. Siahol po predlohe, ktorá anticipuje antickú skulptúru Venus pudica. V signatúre zdôraznená invencia sa vzťahuje na kresťanskú interpretáciu antickejpredlohy.
Teoretici cinquecenta sa s obľubou odvolávali na príhodu maliara Zeuxisa, ktorá poskytovala správnu zásadu nápodoby. Podľa legendy chcel umelec stvárniť najkrajšiu ženu sveta, Helenu, a preto si za model vybral až šesť žien. Umeleckou zásadou sa stala príroda prekonávaná idealizovaním či selekciou. Autorom rozjímajúcej Márie Magdalény je Francesco Vanni zo sienského okruhu, mnohofigurálny historický výjav zasa od Andrea Vicentina z benátskeho okruhu, niekoľko obrazov pochádza i od florentských spolupracovníkov najvýznamnejšieho teoretika manieristickej doktríny Giorgia Vasariho.
Názorový obrat v prospech realizmu sa stal určujúcim pre charakter nastávajúceho 17. storočia. Postupne sa akceptoval ako samostatný princíp. Umelecká inovácia, silný realizmus Caravaggia spojený s jeho dramatickým chiaroscurom determinovali umenie 17. storočia.
Obraz Caravaggiovho nasledovníka a možno aj modela Cecca del Caravaggio (Francesca Boneriho) Nesenie Kríža je skutočnou senzáciou zbierky. Silné svetelné kontrasty jednotlivých postáv pred plochým, málo akcentovaným pozadím nielen modelujú, ale predovšetkým dramatizujú zaznamenaný výjav. Subjektívne stvárnené postavy pôsobia až parodicky, sú podriadené zvláštnej psychologickej hĺbke.
Giulio Cesare Procaccini bol prvým skutočným protireformačným maliarom seicenta tvoriacim pre Miláno. Vysoko si ho cenili najmä cirkevné kruhy, a preto bol vyhľadávaným maliarom oltárnych obrazov. Krst Krista je súčasťou roztrateného cyklu pripravovaného najpravdepodobnejšie na objednávku Bratstva sv. Kríža pre Kostol Sta Carlo. Pri formálnych dozvukoch manierizmu, ako sú elegantné pohyby postáv a chladná tonalita chromatického impasta, sa súčasne ako nový barokový obsah nevšedným používaním svetla prejavuje emocionalita.
Caravaggiov vplyv poznačil i tvorbu významného francúzskeho maliara Simona Voueta, ktorý posilnil predovšetkým dekoratívnu stránku výrazu. Dominantným však predsa zostalo spodobenie sústredené na vyhranený moment deja. V profile sv. Kataríny sa možno zračí podoba Vouetovej žiačky, neskôr manželky Virginie Vezzi.
Nezávislosť štýlu a výraz umenia nizozemských provincií nezastreli ani vplyvy importované z Talianska. Predstavitelia realistického prejavu mohli bezkonfliktne čerpať i z domácej tradície a tiež vedome stavať na zaužívaných spôsoboch. Obe cesty viedli k objavovaniu prostriedkov verného zobrazovania, pričom tieto prostriedky oscilovali medzi popisným a študovaným spodobením toho istého viditeľného sveta.
Túto fázu dokumentuje celý rad vynikajúcich diel. Veľmi senzuálne stvárnený obraz Štyri elementy Hendricka van Balen a Jana Brueghela st. vznikol v slávnom flámskom umeleckom prostredí, v Antverpách, kde sa stal súčasťou jednej z najvýznamnejších zbierok tých čias - zbierky Cornelisa van der Geest.
Celkom odlišným spôsobom sa prejavuje vonkajšia dekoratívna forma elegantne chladnej dvojice reprezentatívnych portrétov veľvyslanca Spojených nizozemských provincií Gerrita Schaepa a jeho manželky Johanny Visscher od Davida Baillyho, ktoré boli vytvorené v najvýznamnejšom holandskom umeleckom centre, v Amsterdame.